Bazalka a Dekameron od Giovanniho Boccaccia

45 novela zo zbierky

Bratia zabijú Lisabette milenca, ktorý sa jej objaví v sne a ukáže, kde je zakopaný. Potajomky mu vyhrabe hlavu a dá si ju do kvetináča s bazalkou. Pretože nad ňou neustále plače, bratia jej bazalku vezmú a Lisabette čoskoro zomrie.

Keď Elisa dorozprávala svoj príbeh, kráľ ju trochu pochválil a prikázal, aby rozprávala Filomena. Tá, ešte rozľútostená nad úbohým Gerbinom a jeho milou, súcitne povzdychla a začala rozprávať.

Môj príbeh, pôvabné panie, nerozpráva síce o ľuďoch vysokého stavu, o akých rozprávala Elisa, no nebude tento príbeh menej dojemný. Priviedla mi ho na um zmienka o Messine, kde sa tento príbeh odohral.

V Messine vtedy žili traja bratia, mladí ľudia a kupci, ktorí sa stali boháčmi po smrti ich otca pochádzajúceho zo San Gimignana a tí mali sestru menom Lisabetta. Bola to veľmi pekná dievčina, dobrých mravov, ktorú ešte z nejakých dôvodov nevydali.

Isabella and the Pot of Basil by William Holman Hunt, 1868

(zdroj:https://en.wikipedia.org/wiki/Isabella,_or_the_Pot_of_Basil)

Títo bratia mali vo svojom obchode istého mladíka z Pisy. Volal sa Lorenzo, ktorý viedol a zariaďoval všetky ich záležitosti, a pretože bol veľmi peknej postavy a veľmi pôvabný, stalo sa, že si ho Lisabetta niekoľkokrát všimla a začala v ňom mať neobyčajné zaľúbenie. Lorenzo si to raz či dvakrát všimol, zanechal všetky svoje milostné pletky a začal upínať svoju myseľ k nej, takže nepretieklo mnoho vody a ľúbiac sa navzájom, uistili sa o tom a začali robiť to, čo si obaja priali najviac.

A ako v tom tak pokračovali a podvolili sa túžbe a pekným časom, predsa nedokázali jednať tak tajne, aby si Lisabettu raz  jeden z bratom nevšimol, ako vchádzala do miestnosti, kde spal Lorenzo.

A síce ho zamrzelo, čo zistil, predsa len poňal rozvážny zámer – lebo to bol múdry mladík -, počkal do rána, bez toho, aby na sebe dal niečo poznať alebo aby niečo povedal a sám v duchu premýšľal nad všeličím, čo sa týkalo tej udalosti.

Keď však nadišiel deň, povedal bratom, čo videl v noci, pokiaľ ide o Lisabettu a Lorenza a spolu s nimi sa po dlhých sporoch dohodli, že cez to prejdú mlčky, aby ich sestra neprišla do hanby, budú robiť, akoby nič nevideli a zistili, a že si tak budú počínať do doby, až budú môcť bez problémov a škôd zniesť zo sveta túto pohanu, kým bude ešte horšie.

Držali sa toho plánu, tliachali, smiali sa s Lorenzom, ako mali vo zvyku, až sa raz prihodilo, že všetci traja bratia predstierajúc, že si len vyjdú za mesto, vzali so sebou i Lorenza. Keď prišli na jedno odľahlé a opustené miesto a zistili, že sa im na svoj zámer hodí, zabili Lorenza, ktorý to vôbec nečakal a zahrabali ho tak, aby si nikto nič nevšimol. Nato sa vrátili do Messiny a rozhlásili, že Lorenza kamsi poslali kvôli ich záležitostiam, čomu všetci uverili, pretože ho veľmi často niekam posielali.

Keď sa Lorenzo nevracal, Lisabetta sa mnohokrát na neho starostlivo pýtala bratov, pretože ju jeho neprítomnosť znepokojovala, a tu sa raz stalo, keď sa zas naliehavo pýtala, že je jeden z bratov povedal:

„Čo to má znamenať? Čo máš s Lorenzom, že sa na neho stále pýtaš? Ak sa na neho budeš ešte pýtať, dostaneš odpoveď, aká ti patrí.“

Skormútená a smutná dievka sa teda prestala na Lorenza pýtať, dostala strach, sama nevediac z čoho, a častokrát v noci volala Lorenza a prosila ho, aby prišiel, mnohokrát si v slzách sťažovala, že je Lorenzo tak dlho preč, nikdy sa ani trochu nerozveselila a stále čakala a čakala.

A tak sa jednej noci prihodilo, keď predtým zase tuho nariekala, že sa Lorenzo nevracia, a keď s plačom nakoniec zaspala, Lorenzo sa jej zjavil v sne, bol bledý, rozcuchaný a šaty mal potrhané a premočené.

„Ach Lisabetta,“ zdalo sa jej, že hovorí, „ty ma stále len voláš, trápiš sa, že som tak dlho preč a kruto ma svojimi slzami obviňuješ. Vedz preto, že sa sem už nemôžem vrátiť, lebo toho dňa, keď si ma videla naposledy, ma tvoji bratia zavraždili.“

Potom jej označil miesto, kde ho zahrabali, povedal jej, aby ho už nevolala, nečakala a zmizol.

Dievčina sa prebudila a pretože prikladala videniu vieru, veľmi sa rozplakala. Avšak nemala odvahu zmieniť sa bratom o sne, rozhodla sa, keď ráno vstala, že sa pôjde tajne pozrieť na označené miesto a presvedčí sa, či je pravda, čo sa jej zdalo a keďže dostala zvolenie vyjsť sa trochu rozptýliť za mesto, vydala sa, ako najrýchlejšie mohla, na miesto zo sna – a keď tu v doprovode jednej ženy, ktorá už predtým u nich bývala a vedela o všetkých jej záležitostiach, odhrabala trochu suchého lístia, začala kopať v miestach, kde sa jej zdala pôda menej tvrdá.

Po chvíľke kopania vskutku našla telo úbohého milenca – nebolo ešte nijak porušené a rozložené – a na vlastné oči sa presvedčila, že jej videnie bolo pravdivé.

Razom ju zalial taký žiaľ, aký žiadna žena nepoznala, ale pretože videla, že je tu akýkoľvek žiaľ zbytočný, chcela odniesť mŕtvolu, aby ho pochovala. Vidiac však, že to nie je možné, oddelila nožom, ako dokázala najlepšie, hlavu od trupu, zavinula ju do šatky, keď telo opäť zasypala, dala hlavu do zástery, odišla domov bez toho, aby ju niekto videl.

Tam sa s hlavou zavrela vo svojej izbe, dlho a horko nad ňou plakala, celú ju svojimi slzami umyla a celú ju pokryla tisíckami bozkov.

Potom vzala veľký a krásny kvetináč, do akých sa sadí majoránka alebo bazalka, vložila do neho onú hlavu, zahalenú do peknej hodvábnej látky, nasypala na ňu zem, do nej umiestnila niekoľko prekrásnych salernských bazaliek a nezalievala ju nikdy ničí iným, než vodou z ruží, vodou z kvetu pomarančovníka alebo svojimi slzami. A jej zvykom sa stalo sedávať neustále pri kvetináči a túžobne na neho hľadieť, lebo skrýval jej Lorenza.

Jednak dlhým a neustálym pestovaním, jednak preto, že hlinu vyživovala rozkladajúca sa hlava, vyrástla bazalka časom v prekrásnu vonnú kvetinu. A pretože dievčina vytrvale pokračovala vo svojom zvyku, susedia ju často pritom videli a hneď to povedali jej bratom, žasnúcim, prečo dievčina krása vyprcháva a prečo dievka vyzerá tak, akoby jej oči zmizli z hlavy.

„Všimli sme si,“ povedali jej, „že sa chováš tak a tak.“

Bratia jej dali potajomky kvetináč odniesť.

Dievka kvetináč márne hľadala, a keď ho nenašla, preveľmi prosila a chcela ho naspäť, ale keďže sa to nestalo, neprestávala kvíliť a plakať, onemocnela a behom svojej nemoci nechcela nič iné ako kvetináč.

Mladíci sa veľmi divili tomu neustále opakovanému prianiu a zatúžili sa pozrieť, čo v kvetináči je. Vysypali teda hlinu a uvideli látku a v nej hlavu a podľa kučeravých vlasov spoznali, že je to Lorenzova hlava. Užasli nad tým a dostali strach, aby sa to nikto nedozvedel, zahrabali preto hlavu, bez toho, aby to niekomu povedali, nebadane opustili Messinu – keď zariadili všetko potrebné pre ich obchod- a odišli do Neapola.

Dievča neprestalo plakať, stále chcela len svoj kvetináč – a s plačom zomrela. Tak skončila jej nešťastná láska.